padina06

<<Dozadu Médií o Padine2

Padina Dvestoročná

Najslovenskejšia osada vo Vojvodine, sú tiež tvrdenia, že aj na celom svete, v tomto roku jubiluje. Celý rok 2006 má príchuť osláv vzácneho jubilea: dvesto rokov príchodu prvých slovenských osadníkov na územie dnešnej Padiny.
Zo osemdesiat slovenských rodín prišlo z Horniakov roku 1806 a usadilo sa na úbočí Deliblatskej piesočiny. Prišli sem s veľkou nádejou na krajší a bohatší život, ktorý im mala zaručiť pôda. Našli tu piesočnatú pustatinu, pocítili smäd. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa ľudia rozutekajú, že opustia nový domov. Aj z časovej dištancie sa natíska otázka: Prečo neodišli, čo ich to zastavilo?! Asi len pracovitosť a presvedčenie, že mozoľami všetko premenia.
Aj premenili.
Húževnato pracovali Padinčania na poli a z neho začali zberať úrodu. Vyrovnali sa aj so smädom. Najprv vykopali svojrázne hlboké studne, z ktorých sa voda čerpala za pomoci konského záprahu. Vraveli tomu „mletá voda”, lebo sa záprah pohyboval v kruhu, podobne ako mlynské koleso. Bola to drina, ale voda hasila smäd, bola vzpruhou do nového života. Dodnes staršie generácie Padinčanov majú priam posvätný postoj k vode. Veď stlačením kohútika v padinských domácnostiach začala voda tiecť len roku 1972.
Drsnejšie podmienky života a obživenia dlho vplývali na to, že Padina bola akýmsi temným kútom na banátskej šírave. Do sveta sa zriedkavo odchádzalo, svet sem pomaly prichádzal. Húževnatá pracovitosť ľudu však pomaly, ale iste púšťala slnko aj do temného kúta.
Dnešná jubilujúca Padina je takmer mestečkom. Žije v nej okolo 6760 obyvateľov, z čoho 6575 (98 %) Slovákov. Do základnej školy, v ktorej sa výučba koná len po slovensky, a ktorá je vrstovníčkou dediny, chodí okolo šesťsto žiakov, takže v súčasnosti je najpočetnejšou školou v Kovačickej obci. Slovenská svojbytnosť sa pestuje, okrem v škole, vari na každom kroku: v spolkoch, cirkvi, rodinách...
Aj preto Padine patrí prívlastok najslovenskejšia.
A gratulácie k jubileu.

A. B

 článok je prevzatý z webovej stránky Hlas Ľudu

V ktorom že si chotári Padina naša

...Ten, ktorý z milosti alebo z núdze zakladal Padinu, nebol dobrý kalkulant. Nespomínajme studne, pre ktoré sa Padina mala rozutekať necelých desať rokov po svojom založení. Nespomínajme ani strategické „ďalekosiahlosti” (Padina – punkt vojenskej hranice                            – Turkov ani nevidela, iba ak v starodávnej piesni Odkázali Ťurci Sabo Adamovi). Všetko sú to láry-fáry pred skutočnosťou, že Padinčania museli kúskovať cudzie a vzdialené chotáre. Okrem bližších chotárov (kovačický, samošský, debeljačský) núdza a nie iba pracovitosť hnala Padinčanov aj ďalej: do chotárov Uzdina, Jarkovca, Vladimirovca, Crepaje, Kačareva, ba až do Dubice, Banátskeho Nového Sela, Hajdušice, Ilandže.
– Padinčania mali senokosy až v Léci (i dodnes sú niektorí majitelia týchto pozemkov slatinovitých) – cestovalo sa to, veru, nocou a dňom.
– Ten istý nešťastný Lec bol, po skosení, jediným vážnym pastviskom pre rožný dobytok (typický panónsko-stepný obraz: niekoľko desiatok kilometrov hnali „guľáši” prašnými cestami cez Samoš, Dubicu, cez mostík na Begeji dedinské stádo jalovíc a juncov na štvormesačnú pašu).
– Chudobné lesíky, rúbaniská a podvodné nivy mali Padinčania hen pod Belehradom (dnešná Padinská skela – hlavný zásobovateľ Belehradu). To, že tieto pozemky bývalá padinská obec v bývalej Juhoslávii predala bývalému štátu v obligáciách a že si tieto obligácie nerealizovala v roku 1947 – dnes sa už ani nespomína.– A s tou troškou konopí chodievali Padinčania na močidlá až do Jánošíka, Barandy, Idvora.
– Ambiciózni vinohradníci po chýrečnom útoku peronospóry v sedemdesiatych – osemdesiatych rokoch minulého storočia  (aj dnes Padinčania, aspoň starší, poznajú pojem „Staré vinice“) kupovali malé, priam provizórne vinohrady v Pieskoch, v Sušare. Menej ambiciózni chodievali „na hrozno” do Vlajkovca a Vršca.– Ak chceli mať „pánskejšie” tehly, tí majetnejší Padinčania chodievali za nimi aj hodne ďalej od Kovačice.
– Dobrý piesok si mnohí Padinčania dovážali zo Sakuly. ATĎ.A slovom: Padina sa vždy musela akým-tým spôsobom rozliezať na všetky strany. To, že sa načisto nerozutekala, nie je zásluha Franza Ferdinanda, ani Duda Boškovića. To je jednoducho  t a k. (...)

Michal Babinka
(Hlas ľudu, 23. januára 1965)

 článok je prevzatý z webovej stránky Hlas Ľudu

[Padina Home] [Slovensky] [O Padine] [Fotografie] [Slovenské linky] [O stránky] [Deutsch] [English] [Srpski]